Inšpiráciou pre tento blog sa stala Pecha Kucha night. Ide o prezentáciu práce mladých dizajnérov, umelcov. Všetci boli šikovní a ja sa tak rád pozerám na úspech ľudí okolo seba. Aký som len rád, keď si môžem hrdo povedať, že aj u nás takýto ľudia sú. Možno preto na seba nie sme dostatočne hrdí, pretože o týchto ľuďoch veľa nevieme (prosím o nezamieňanie si národnej hrdosti so Slotovským chápaním národnej hrdosti od ktorej sa verejne dištancujem). Oni o sebe veľmi radi nehovoria. Ani nie tak zo skromnosti... ako z nevôle hovoriť. A to musím poznamenať, že som videl tých statočnejších, ktorí pred dav predstúpili. Videl som to zvieranie pästí, to prešľapovanie na mieste, tú nervozitu, trému. Prečo, pýtam sa sám seba. Také krásne diela, o koľko lepšie by sa vedeli predať, zviditeľniť, keby... neboli Slovákmi. Keby vedeli rozprávať, prezentovať sa, predať sa.
Je to genetické? Verím, že nie. Vrátim sa vo svojich spomienkach o pár rokov dozadu, v spomienkach sa mi vyjavia spolužiaci a spolužiačky, odpovedajúce pred tabuľou: „Svätopluk. No, on bol knieža. A panoval Veľkej Morave. No a on, vlastne, mal tie prúty. A mal troch synov. A to vlastne je o tom, že, vlastne, ich polámali... tie prúty. No a ... takže keď tie prúty sú po jednom, tak sa dajú zlomiť ale keď ich mali pokope tak sa nedali zlomiť. A potom zomrel... v roku 894..." Takáto odpoveď je vcelku v poriadku, študent povedal rok, kedy Svätopluk skonal, koľko mal prútov i synov. Dokonca pochopil príbeh s prútmi. To, že nevedel povedať súvislú vetu nie je podstatné. O to predsa nejde.
Na konferenciách človek natrafí i na päťdesiatnikov, ktorí nedajú do kopy súvislú vetu. Skrátka na ten prejav nie sme. Sme skromní národ, musíme mať skromných ľudí. A potom sa to vlečie celým životom. Potom počúvame, ako v krčme hovorí jeden druhému: „Ten Jano nevie ani polovicu z toho čo ja a kam sa dostal!" „Fero, ty si taký schopný a šikovný. Ba čo viac, nestrkáš sa všade ako Jano. Teba by mali povýšiť!" Vždy si poviem, ten Jano musel byť zlý študent, ale naučil sa hovoriť, aby sa zo všetkého vysekal. Lebo život naozaj je o prezentácii a priebojnosti. Ak vedomosti nedokážete preukázať a predať, nech odpočívajú v pokoji.
Žiaľ, končí to tak, že na televíznych obrazovkách vidíme Noru Mojsejovú. I keď prostá, často sprostá svojim vyjadrovaním, no jedna z mála ochotných postaviť sa pred obrazovky a toto teátro predviesť. Koho by zaujímal človek, ktorí nedá pred kamerou dokopy súvislú vetu? Nemôžeme jej uprieť priebojnosť, ťah na bránku ako sa vraví. A národ tlieska: „Dobre povedala, aj ja by som to povedala (keby som sa nebála hovoriť)"
Ak hovoríme o tom, že školy sú len o memorovaní a malo by sa to nejako zmeniť, tak myslím, že by sme sa mali naučiť hlavne myslieť a komunikovať. To ostatné je často druhoradé.
